AFRIKA - MAROKO - AGADIR - SURFERSKÉ MESTEČKO TAMRAGHT ! ZÁPAD SLNKA Z CHRBTA ŤAVY - KÚPANIE SA V OCEÁNE V DECEMBRI - ADRENÁLINOVÁ JAZDA NA ŠTVORKOLKE - TURISTIKA A KÚPANIE SA V MIESTNYCH HORÁCH ?! POZNÁVANIE ÚPLNE ODLIŠNEJ KULTÚRY A OVEĽA VIAC UŽ ZA 200 € NA OSOBU ! ČÍTAJ AKO !!! 

Čo potrebuješ vedieť o Krajine zapadajúceho Slnka pred tvojim vycestovaním ? 

1. Túlavé psy a mačky: Všade v Agadire sú túlavé psy a mačky. Môže sa stať, že Vás nejaký pes bude istú dobu prenasledovať, avšak nemusíte sa báť, sú neškodné. Niekedy sa psy pobijú medzi sebou. Túlavé mačky sú maximálne otravné a niektoré sú schopné Vám takmer vliezť do taniera. 
2. Oblečenie ŽENY ! Určite si budete chcieť pribaliť oblečenie bez nejakých výraznejších výstrihov, tričká, ktoré zahaľujú ramená a taktiež nohavice pod kolená. Viem, znie to strašne a nikto Vás na ulici nezavrie a ani neokríkne, keď budete mať normálne letné oblečenie ako tu na SR, ale verte mi je to pre Vaše pohodlie, kedy nebudete až tak cítiť na sebe nepríjemné pohľady miestnych. Ak sa chcete pozrieť do mešity musíte mať zahalené ramená, kolená a aj vlasy. Je dôležité si vopred zistiť, či do danej mešity, do ktorej sa chystáte môžu ísť aj ženy. Existujú totiž mešity, do ktorých majú ženy vstup ÚPLNE zakázaný.
3. Falošní "sprievodcovia" : Je úplne bežné (keď je jasné z Vášho výzoru, že nie ste miestni), že sa Vám ľudia na ulici budú zdraviť a budú Vás chcieť niekde zaviesť, poradiť Vám cestu a podobne. Ak Vám ponúknu, že Vám poradia, alebo dokonca Vás na dané miesto zavedú, vedzte, že sa takúto nechcenú službu budú pýtať peniaze. Viac krát sa nám stalo, že sa zrazu pred nami, v našom smere objavil miestny obyvateľ a volal nás veľmi vytrvalo za sebou. Takýto falošní sprievodcovia Vás budú chcieť zaviesť do svojho/kamarátovho/bratrancovho obchodíka, aby ste si u neho niečo kúpili.
4. Voda : V Afrike  NETEČIE tu PITNÁ VODA z vodovodu. Nachádzajú sa v nej baktérie, ktoré sú pre nás nestráviteľné.  Hoci pre miestnych to pitná voda je PRE NÁS ROZHODNE NIE, preto ak nechcete stráviť deň na záchode, alebo nebodaj v nemocnici. Určite túto vodu NEPITE ! Kupujte si balenú vodu v obchodoch a odporúčame ju používať aj v prípade, že si chcete sami variť. Prevarená voda z vodovodu nestačí. My sme si pre istotu aj umývali zuby s balenou vodou.  
5. Strava : Pozor na OVOCIE A ZELENINU. Opäť, kvôli vode, ktorou zeleninu a ovocie umývajú, môže byť ich konzumácia pre nás nebezpečná. V reštauráciách, preto odporúčame tepelne upravené jedlo. NEKUPUJTE SI JEDLO na trhu. Toto nám odporučil miestny, ktorý si tiež na trhu s jedlom nič nekupuje. Sú tu totiž veľmi zlé hygienické podmienky a dokonca aj on sám máva z týchto produktov tráviace problémy. 
6. Doprava : Premávka je tu šialená a dopravné prostriedky sa bežne križujú s ľuďmi a zvieratami. Aj keď máte pocit, že neprejdete na druhú stranu, prejdete, len treba byť opatrný a sledovať miestnych ako prechádzajú cez cesty. Autobusy tu fungujú (nie úplne spoľahlivo, ale 1 z troch určite príde), lístky sa kupujú u vodiča a stoja cca. 0,75 €. Čo sa týka taxíkov, najspoľahlivejšie sú žlté taxíky, kde sa samozrejme zjednáva cena. 
7. Fotenie a natáčanie : Ak ste vlastníkom dronu a chcete si natočiť krásy Afriky, bohužiaľ Vás musíme sklamať. Natáčanie dronom je v Maroku prísne zakázané ! Čo sa týka fotenia a natáčania videí, je to v poriadku, až do momentu, kedy by ste si chceli natočiť úradné, vládne, štátne budovy - vyhotovovať akékoľvek fotografie, alebo videá, z taýchto miest je tiež prísne zakázané !!
8. Zjednávanie a ceny : Áno, Afrika je lacnejšia ako Európa, avšak nie až tak pre európanov, a celkovo ľudí s bielou pokožkou. V Afrike nájdete len málo obchodov s fixnými cenami. Jedine na najturistickejších miestach (kde je to celkovo drahé), alebo vo veľkých obchodných centrách. Vo väčšine prípadov, teda musíte zjednávať a farba Vašej pleti Vám to môže skomplikovať. Mali sme možnosť to porovnať, keďže sme si tu našli kamaráta pôvodom z Maroka a jemu ponúkali už na začiatku zjednávanie polovičné ceny v porovnaní s cenami, čo ponúkali nám. Každopádne, stále je to tu lacnejšie ako v Európe, len neprikyvujte na prvú, druhú ani tretiu ponuku predajcu. Skúste ten tlak vydržať až do štvrtej ponuke, poprípade sa tvárte, že odchádzate.
9. Alkohol : Maroko je moslimská krajina, a preto je tu pitie alkoholu na verejnosti striktne zakázaný ! Na predaj alkoholu sú špecializované obchody, ktoré sa nachádzajú prevažne v turistických rezortoch.
10. Prejavy lásky : Držanie sa za ruku, objímanie a bozkávanie. Takéto, pre nás bežné, prejavy lásky na ulici nie sú bežné a je potrebné ich obmedziť.  
11. Turistická polícia : Z dôvodu zvýšenia bezpečnosti sa v Maroku nachádza turistická polícia. Nájdete ju takmer všade. Odlišuje sa od tej bežnej uniformami. Táto polícia pomáha turistom s bežnými každodennými úkonmi a dáva najavo miestnym, aby sa k nám správali zdvorilo. 
12. WC : Agadir je prispôsobený turizmu, a preto sa nemusíte báť toaliet. Všade, kde sme boli, bol k dispozícii anglický (klasický) záchod. 
13. Hendikepovaní ľudia : Som si istá, že každý z nás už videl hendikepovaného človeka, avšak v Maroku sa stretneme s rôznymi hendikepovanými ľuďmi oveľa častejšie. 
14. LETISKO : Na letisku Vám automaticky polícia pri príchode poskytne jednorazové víza  a opýta sa Vás 2/3 otázky : Prečo ste do krajiny prišli, ako dlho sa tu zdržíte a kde budete bývať. Na ceste späť budete potrebovať VYTLAČENÚ LETENKU !!!! NESTAČÍ ukázať letenku v telefóne ! 

Cestujeme do Maroka na Mikuláša ! Obojsmerné letenky v cene 39 € sme získali vďaka zrušeniu letu do Jordánska. Vyrážame o tretej ráno z Einsteinovej v Bratislave, odkiaľ nás autobus odvezie priamo na letisko vo Viedni. Trochu povzbudení pivom nasadáme do lietadla. Všade vôkol nás počuť slovenčinu, češtinu a nemčinu. Let z Viedne do Agadiru trvá 3:50, čo je super krátky čas, keďže opúšťame kontinent a letíme do Afriky. Vychytali sme miesto pri okne. Cesta je nádherná. Najkrajšia časť je keď prelietame nad Gibraltárom, kde v jednom momente vidíme aj Európu aj Afriku. Poviem Vám ! Vyzerá to úplne rovnako ako na Glóbuse, či mape. Všade pod nami sú nákladné lode. Pobrežie Afriky je ako odstrihnuté nožnicami, naozaj precízne rovné. Pristávame. Na letisku nie je až tak teplo ako sme čakali. Nevadí, veď máme zo sebou aj zimné bundy, keďže vo Viedni boli - 3 stupne. V Agadire nie je žiaden časový posun, čiže prilietame ráno o 9:00, ešte sa len otepľuje. Rozhodli, že v Agadire budeme cestovať dobrodružne a to bez dát. Hoci sme mali trošičku pochybnosti na letisku, kde si všetci SIM karty kupovali (NIKDY SI NEKUPUJTE SIM KARTY – SÚ ZADARMO a vy si navolíte aký kredit na nich chcete mať), ale odolali sme. V zmenárni sme si zmenili len malú sumu, vzhľadom k tomu, že na letisku je najhorší možný kurz. Pocitovo bohatí s marockými dirhammi (1 euro = cca. 10 dirhamov) sme sa valili k východu na autobus. Na autobusovú zastávku sme došli jediní, všetkých ostatných už uchmatli taxikári, ale ako spomínam vyššie my chceme dobrodružstvo a chceme zažívať miestnu krajinu s miestnymi ľuďmi a nie turistickú atmosféru. Po ceste na zastávku za nami pribehli aj dve žobrajúce deti. Po cca. 10tich minútach sme sa dostali na zastávku, nečakajte žiadnu striešku, kde si budete môcť sadnúť, alebo nebodaj si prečítať, aké autobusy a o koľkej chodia. Čakali ste svetelnú tabuľu, hah...Na zastávke mali niečo napísané, ale v svojom vlastnom arabskom písme a aj to preškrtnuté ( robili sme si srandu, že to preškrtli taxikári aby nikto nechodil autobusom, ani len miestni, ale len taxíkom). Ešte sa nás pokúsil zlákať jeden taxikár, anglicky sme odvetili – No thank you, keď sa už nastúpený týpek v taxíku opýtal – Where are you from ? 

"Slovakia "– odpovedali sme mu. 

"No tak super to si rozumieme poďte s nami."

"Za koľko idete ? "

 "Dali sme mu 50 dirhamov na osobu."

"Hm, nie díky. " (autobus nás totiž mal vyjsť okolo 70 centov, čo je cca. 7 dirhamov ). Taxikár, videl, že niečo nie je v poriadku a hneď na nás začal, že nás vezme lacno. 

"Okay, how much ?" Opýtali sme sa a taxikár nám odvetil:

"100 dirhamov na osobu."

Zjednávanie is not such my thing, ale navrhnúť vyššiu cenu nám, potom ako sa vyprávame s ľuďmi, ktorých už nesie, asi nebol jeden z tých najmúdrejších, alebo čo ja viem myslel si, že sa bavíme o počasí... ) 

"No thank you !"

" Okay, Okay, 50. "

"No thank you. "

Taxikár dupol na plyn a spolu s našimi slovenskými súpútnikmi vyrazil do neznáma. My sme ostali stáť na zastávke so screenshotmi odchodov autobusov, ktoré sme si zistili vďaka letiskovému WIFI. Na zastávke stál miestny s chromou nohou. Trochu sa nás zmocňoval stres, keďže už druhý autobus v poradí, ktorý mal prísť, neprišiel. Vtedy sme obďaleč videli očividne tiež cestovateľa, ktorý sa ale rozprával s pánom s chromou nohou, v jazyku, ktorému sme nerozumeli, francúzština to nebola, takže to musela byť arabčina. V Maroku, keďže je to bývalá francúzska kolónia sa dorozumiete aj po francúzsky, ich úradný jazyk je však len arabčina. Cestovateľ sa na nás sem tam pozrel a my na neho tiež, až sme sa nakoniec rozhodli prihovoriť. Mega ! Jackpot, alebo ako sa povie rýdzo východoslovensky TA PARADZINA. Yasin! Chvíľu sme v Maroku a už narazíme na miestneho, teda už nebýva v Afrike, ale vo Viedni, ale rozpráva po arabsky a očividne sa všetkému bude rozumieť trošičku viac ako my. Nájsť si guida zadarmo – DONE. Ale nie, robím si srandu. Yasin nám povedal, že týpek s chromou nohou mu povedal, že autobus, by mal čochvíľa prísť. Potom k nám na zastávku pribudli ďalší dvaja ľudia, boli bieli ako upíri. (ta toti isto zo Slovenska sú! prebehlo mi hlavou). Prvá sa nám prihovorila baba (v angličtine samozrejme), povedali sme jej, že autobus príde, no a potom začal tento. Ach, od začiatku bolo jasné, že tomuto človeku sa ústa nezavrú. Vysoký typicky európsky vyzerajúci  chlap, začal vyprávať akoby bol niekde na prednáške a my sme jeho študenti, keď z neho vypadlo: Where are you from. From Slovakia odvetila som a on že: No jo tak to si rozumíme, to múžeme mluvit i naší žečou. (no to mi je výhra, pomyslela som si) Vysvitlo, že aj tá baba je z Česka. Výborne ! Tak a sme 5 – členná banda. Autobus nie a nie prísť. Už sme jeden videli v protismere, ten sa mal údajne otočiť (podľa týpka s chromou nohou) a prísť po nás, ale nestalo sa tak. Zastavil ďalší taxík a Yasin sa dal do vyjednávania. Zjednal to na cenu 16 dirhamov ( 1,6 eur) na osobu. Z letiska Agadir Al-Massira International Airport, kde sme prileteli do centra Agadiru, vzdialeného 25 km (cca. 40 minút) to bola veľmi dobrá cena. No tak dobre, neochotne som prikývla, keďže moja predstava bola ísť autobusom plným miestnych ľudí a sliepok, ha ha. Týpkovi z Česka sa huba nezavrela. Kypel nápadmi ako cestovať, čo všetko máme robiť, čo všetko nemáme robiť, ako sa nám čuduje, že sme tu len na tak krátko a tak to šlo dál. Ale aj tak najlepšia rada od neho bola ako sa vyhnúť plážovým predajcom. Tak čitatelia, ja nie som sebec ani tajnostkár a nevedela by som v noci spávať, ak by som sa o túto cennú radu s Vami nepodelila. Čítajte pozorne ! "Keď okolo Vás prechádza predajca, tvárte sa, že ho nevidíte a podíďte na opačnú stranu, dívajte sa na zem, a keď sa aj tak stane, aj napriek tejto prefíkanej metóde, že Vás zastavia a budú Vám chcieť niečo predať (lebo budete miliónty, čo sa im bude chcieť takýmto spôsobom vyhnúť), tak NENOSTE NIČ v predných vreckách a ukážte im, že máte PRÁZDNE KAPSY. TAK!"

 Vďační a poučení sme dorazili na miesto. Nad mestom Agadir sa pýšili obrovské hradby a všade vôkol nás už bol ruch mesta. Nie len takého obyčajného mesta, ale AFRICKÉHO MESTA. Kontakty sme si vypýtali na všetkých okrem toho premúdreného pána. Vystúpili sme zo žltého taxíka (inak tie sú vraj najstabilnejšie a najférovejšie v Agadire). Naša banda si ešte išla spoločne vypiť kávičku, no my sme slušne odmietli. Nevedeli sme sa dočkať objavovania Agadiru, a tiež sme už nezniesli počúvať tie reči premúdreného chlapíka. Vydali sme sa ...ehm .. smerom ... za nosom. Len sme v štvrtine cesty zistili, že moje za nosom sa nezhoduje s Marcelovým za nosom. Vysvetlím. Moje za nosom bolo na hrad Oufella a Marcelovo za nosom bolo do najväčšieho krytého trhu v Afrike Souk El Had. No nič, tento krát Marcelov nos vyhral, ide sa na tradičné trhy. Okrem toho, že vyhral kvôli patriarchátu (just joke), vyhral aj preto, že na hrad, by to trvalo IBA 3 hodiny a na trh AŽ 20 minút. Nuž, keď prídete na takýto trh prvý krát verte mi je to mierny šok. Teda čakala som, že to bude niečo takéto, ale realita prekvapí aj napriek tomu. Vystavená zelenina v enormných množstvách, koreniny, kuchynské potreby, elektronika, šperky, šaty, všetko na jednom mieste. Jeden pult vedľa druhého. Predavači Vás zastavujú na každom kroku a ponúkajú Vám svoj najkvalitnejší tovar. Jednému mladíkovi sa nás podarilo zastaviť. Predával rôzne koreniny, ktoré my na SR nemáme. Tu sme pochopili, že nám zjednávanie vôbec nejde a odišli sme s prázdnymi rukami a on ostal celý naštvaný a pravdepodobne nadával (po arabsky). 

Keďže po tejto super skúsenosti už bolo po 14:00, rozhodli sme sa ísť na náš hotel, ktorý bol v surferskom mestečku Tamraght vzdialený od Agadiru cca. 17 km. A tak sme sa konečne dočkali cesty autobusom. Vyrážali sme zo zastávky: Mouquaouama Sud Inbiaat, Agadir 80000, Maroko. Bola to frekventovaná zastávka s množstvom ľudí. Na zastávke dokonca bol aj malý stánok s keksíkmi. Asi 2 autobusy, ktoré mali prísť neprišli, ale ten tretí už dorazil L32/33 smer Taghazout Village . Lístok sme si kúpili priamo u šoféra, stál nás 7,50 MAD = cca. 0,75 €. Hneď na prvej ceste sme zažili revízorov. Cesta bola krásna s výhľadmi na pobrežie, na oceán a nad nami sa vypínal hrad Oufella !  Pozorne sme sledovali na google maps ako sa približujeme k zastávke - Cimetiere Tamraght, najbližšej ku ubytovaniu.

 Trošičku sme spanikárili a vystúpili o zastávku skôr. Nevadí, predĺžilo nám to prechádzku iba o 5 minút. Nečakajte hlásenie zastávok, či zastavovanie na každej zastávke alebo tlačidlo na znamenie pre výstup. Znamenie na výstup sa  tu dáva zabúchaním po strope autobusu. To je jasné znamenie pre šoféra, že vystupujete. Od zastávky vedie úzka cesta do kopca (cca. 15 minút) popri mešite, mini obchodíku, maličkých reštauráciách, pokračuje prašná cesta s rozostavanými domami (v ktorých ale normálne žijú ľudia, väčšinou ich cez deň nevidno, až ku večeru, keď je chladnejšie), cez skládku až na úplný koniec cesty k nášmu "hotelu", skôr k veľkému domu CasaNostra https://www.booking.com/Share-jNsvbmk cca. = 15€/noc/          2 osoby . Vchod je až na prvom poschodí ! NIE na PRÍZEMÍ. Nám sa podarilo vojsť rovno do kuchyne miestnej rodinky. Nevadí, boli veľmi milí, hoci nevedeli po anglicky odprevadili nás hore a zavolali nášho ubytovateľa. Toto ubytovanie malo super surferský vibe. My sme si pobyt v tomto ubytovaní užili za veľmi lacnú cenu ! Bol to skutočný marocký zážitok! Výhľad bol perfektný ! Na jednej strane priestrannej terasy môžete vidieť oceán, do ktorého zapadá Slnko a na druhej strane hory. Na terase sú pohovky, stôl a stoličky, takže tam môžete stráviť pohodlný čas. Kúpeľňa je spoločná, ale väčšinou čistá. K dispozícii je kuchyňa, ktorú môžete využívať. Personál bol veľmi príjemný, ochotný a milý. Izba je veľmi malá, je tam len posteľ + jeden malý stolík a všetko počujete z vedľajšej izby.  

Po krátkom oddychu sme sa rozhodli ísť preskúmať okolie a najesť sa.  Vybrali sme sa dole kopcom, ktorý sme prišli. Po asi 5 minútach sme si sadli v reštaurácii KISSLAZ eatery. Ja som hneď tu urobila začiatočnícku chybu a dala si šalát a Marcel si dal zapekané cestoviny. Jedlo nás tu vyššlo cca. 50 MAD na osobu, čo je 5 € na osobu. Hodnotíme ho priemerne, nebolo nechutné, ale ani nás neohúrilo. 

Po obede sme si nakúpili jedlo na večeru oproti v Mini Markete Mohamed Tamraght, a keďže bola pokročilá hodina, vrátili sme sa na ubytovanie.  V tomto malom obchodíku sme si kúpili ich tradičný chlieb hobz/kesra. Je to plochý, okrúhly chlieb a často sa používa namiesto príboru na naberanie jedla. Kúpili sme si tu aj syr - Veselá krava, áno čítate správne, v obchode tu predávajú syr veselá krava, vodu, chipsy, niečo ako šunku a samozrejme VODU ! Tento nákup nás vyššiel cca. 60 MAD = 6 €. Po ceste sme už niekoľký krát počuli zvolávanie do Mešity. Znie to dosť nepríjemne, čiže sa nezľaknite. Odhadom sa z Mešity ozývajú  a zvolávajú veriacich každé 2 hodiny.  V čase keď sme sa vracali bola tma a mešita bola vysvietená (podobnými farbami ako kolotoče) a vonku pri domoch sa hrali deti. Všeobecne bolo viac ľudí na ulici ako počas horúčav cez deň.

Tak prvý deň v Afrike je za nami. Tráviace problémy sa našťastie nedostavili, ale predpokladám, že minimálne mne v tom pomohla smecta a 40% alkohol, ktorým sme sa rozhodli "vypaľovať červíka" každý večer. Tak a môžeme ísť pokojne spať, zajtra nás čaká kúpanie sa v decembri a prvá marocká ativita. 

Ráno vyrážame na pláž -Plage d´Agadir. Tá sa od nás nachádza cca. 20 minút chôdze. Prechádzame cez hlavnú cestu -National Rte 1, vedľa obrovského rezortu až na obrovskú priestrannú piesočnatú pláž. Počas celej cesty nás sprevádza rozkošný túlavý psík. Táto pláž je výnimočná. Behajú tu kone, ťavy, deti tu hrajú futbal, v oceáne sa učia surfovať surfisti - začiatočníci. WAU ! Naozaj pláž plná života. Vstupujeme do oceána. Po pravde je dosť studený, ale aj tak sa v ňom nejaký čas kúpeme. Následne sa prechádzame popri oceáne a nachádzame aj útes, na ktorý vylezieme. Všade okolo neho sú ženy, ktoré niečo zbierajú (asi mušle, alebo riasy, nevieme). Na príjazdovej ceste k pláži stráži tzv. turistická polícia. Áno, ako z názvu vyplýva, je to polícia, ktorá zabezpečuje najmä našu bezpečnosť, aby sme sa tu v Afrike cítili príjemne.

Po pár minútach pri nás zastal čierny minibus. Nastúpili sme a šofér nás odviezol na miesto, kde bolo cca. 15 tiav. Chvíľu sme nechápavo stáli a nikto sa nám nevenoval. Potom na nás mávol tak 60 ročný maročan, v tradičnom oblečení - djellaba, čo je dlhý voľný plášť s kapucňou a dlhými rukávmi, často vyrobený z vlny, bavlny a iných prírodných materiálov. Na hlave mal tradičnú pokrývku fez  (turban alebo tarboosh). Fez je červený plstený klobúk s plochým vrchom a čiernym strapcom na vrchu. Muž mal dlhú bradu a takmer mu nebolo vidno do tváre. Mávol na nás, pristúpila som k ťava. Raei al - jamal (pastier tiav po arabsky) dal pokyn ťave a tá si ťarbavo ľahla. Následne mi ukázal, aby som na ňu vyliezla. Ťava mala sedlo a držadlo vpredu. Neliezlo sa na ňu úplne ľahko, ale dá sa to zvládnuť. Keď som už pevne sedela, Raei al - jamal dal pokyn ťave a tá sa postavila. To bol šok ! Áno vy vidíte, že ťa je vysoká, ale sedieť na nej je úplne niečo iné. Naozaj sme sa na začiatku báli. 

Pastieri tiav, naše ťavy priviazali natesno k sebe (hlava jednej ťavy bola na zadku tej pred ňou) a začali sme pomaly postupovať v rade smerom k rieke, kde sú údajne najkrajšie západy Slnka. Na ťave sa sedelo pohodlne, ale chodia dosť nešikovne, potkýnajú sa a vôbec sa nedívajú pod nohy !!! Ale tak nespadli sme ani raz, takže asi vedia, čo robia. Prechádzali sme "marockým lesom" popri úradných budovách, ktoré mali obrovský areál, boli oplotené a na každých 20 metroch stál strážny vojak. Niektoré budovy vyzerali ako z hry Minecraft. Dorazili sme na miesto k rieke - Oued Sous-  a čakalo nás tu sklamanie. Bolo tu množstvo áut, ľudí a teraz už aj veľa tiav. Tu nás náš pastier tiav odfotil - nešikovne odfotil - a vracali sme sa naspäť. Keď sme sa cítili nepríjemne pri nasadaní na ťavu, netušili sme aké to bude z nej zosadať. Pastier tiav nám ukázal, aby sme si sadli viac dozadu a pevne sa držali a poviem Vám bolo to naozaj potrebné. Uf, ale zvládli sme to. Náš pastier tiav, ktorý sa za celý čas ani raz neusmial, nevedel takmer po anglicky a spravil nám nepoužiteľné fotky, si začal vyžadovať tringelt. V žiadnom prípade ! Obišli sme ho a smerovali na marocký čaj do miestnej čajovne, ktorý bol v cene. Tu si k nám prisadol na pokec iný guide a ponúkal nám ďalšie aktivity v Maroku. My sme mu povedali, že na zajtra už máme štvorkolky, on nám povedal, že by nás zobral na štvorkolky za polovičnú cenu, akú sme mali dohodnutú. 

Túto aktivitu hodnotíme skôr negatívne ako pozitívne. Ťavy vyzerali dosť zúbožene, unavene a nečudujeme sa, keď sme videli ako sa k nim správajú. Sprievodcovia, ktorí s nami išli nevedeli po anglicky a vôbec sa nám nevenovali. Miesto kam sme išli na západ Slnka bolo preplnené a celkovo to nebolo pekné miesto. Avšak samotná jazda na ťave je aktivita, ktorú by ste si nemali v Afrike nechať ujsť. 

Ak máte na výlet do Afriky viac času odporúčame, rezervovať si len jednu aktivitu cez stránky https://www.getyourguide.com/, alebo https://www.viator.com/ a ďalšie aktivity si už dohadovať s miestnymi. Podporíte tak miestnych a ušetríte peniažky.

Po chutnom marockom čaji, nás náš šofér odviezol na zastávku autobusu, hoci vôbec nemusel, ale bol taký milý a starostlivý, že nás tam odviezol, pretože údajne nám do Tamraghtu išiel posledný autobus - to sme my netušili. Asi na 4. zastávke nastúpili mladí futbalisti a toto bola cesta autobusom, akú sme si predstavovali keď sme sem išli. Bol preplnený autobus, hlučný a opäť plný života. Znamenie na výstup sme samozrejme dávali zabúchaním na strop autobusu a von sme sa museli doslova "prepchať". 

Po dni plnom afrických zážitkoch sme si sadli na terasu a vstrebávali, čo všetko sme zažili. Wifi sme mali len tu, a tak sme sa skontaktovali s našim guidom, ktorý nás mal vyzdvihnúť na hlavnej ceste pri lekárni o 10:00. 

Zabudli sme zavrieť dvere na našej izbe, a tak sme odtiaľ museli vyháňať mačku, dobrú noc.

Ráno sme vyrazili trošičku skôr a zastavili sme sa na raňajkách. Vždy, a to platí pre všetky krajiny, choďte do takého podniku, kde sedia miestni. Tento podnik Zaz Restaurant bol super výber na raňajky. Ponúkajú tu kvázi raňajkové marocké menu. Určite sa tu zastavte a ochutnajte ! 

Trochu v strese sme čakali na náš odvoz  na dohodnutom mieste. V strese preto, lebo sme si neboli istí, či sme naozaj na správnom mieste, nemali sme internet, čiže sme nevedeli, či nás guide náhodou nekontaktoval a bolo už 10 minút po čase, kedy nás mali vyzdvihnúť. To posledné nás vzhľadom k štýlu života miestnych stresoval najmenej. Prešlo okolo nás viac mikrobusov, až napokon jeden zastal. Spýtal sa nás na meno a mohli sme si nastúpiť. 

Táto cesta bola nezabudnuteľná. Nastúpili sme do už plného mikrobusu - boli sme poslední, a keďže náš šofér potreboval ísť opačným smerom, tak sa proste otočil do protismeru a asi 500 metrov sme šli na kraji cesty v protismere. Potom prešiel skrz celú križovatku a zaradil sa do správneho smeru. Tak a už sme fičali do hôr Agadiru. 

Cestou k nim sme sa zastavili v obchodíku kamaráta nášho sprievodcu na kávu a mohli sme si tu nakúpiť rôzne domáce výrobky. Ďalšia zastávka bola v botanickej záhrade, kde sme mohli vidieť rôznu flóru, typickú pre Afriku. Táto prehliadka končila v obchodíku s domácimi produktami a mali  sme možnosť vidieť, ako sa vyrába argánový olej. Predavačky si nás usadili, vysvetlili nám, aké sú ich výrobky prospešné a dali nám otestovať rôzne olejčeky, krémiky, mydielka a ochutnali sme rôzne medy, samozrejme nesmel chýbať ani čaj. Medy boli veľmi chutné a výrobky asi naozaj kvalitné, avšak nemali sme záujem míňať peniaze. Tu bola posledná možnosť použiť toaletu. WC sú tu anglické, čiže naše, ale aj turecké. Všade, kde sme boli my sme nemali problém nájsť to anglické. 

Po prehliadke začíname stúpať do hôr, cesta sa zužuje a mení sa na prašnú cestu. Paradise Valley - údolie v horách Atlas sa nachádza cca. 20 -30 km severne od Agadiru. Prechádzame cez palmové háje, vyschýnajúcu palmovú oázu, skalné bazény s krištáľovo čistou vodou (sú v nich stoličky - Berberi to majú ako spa), berberské domy - ktoré sú vyrobené z hliny a kameňa. 

V tejto oblasti žijú prevažne Berberi ! - pôvodní obyvatelia Afriky, ktorí majú bohatú a starobylú kultúru. Mnohé dediny v horách si stále zachovávajú tradičný spôsob života a jazyk (berberčina) ! My sme mali možnosť túto autentickú marockú kultúru zažiť.  Čím vyššie sme išli, tým väčšiu chudobu sme cítili. Miestni obyvatelia - prevažne deti, žobráci  naháňali náš mikrobus a náš šofér ich očividne veľmi dobre poznal a hovoril nám o nich rôzne príbehy (smrť matky, smrť dieťaťa, chudoba, hlad). Deťom cez okno podával keksíky, chlieb, cukríky a my sme sa postupne pridali. Napokon sme prišli k jednému domu a guide zavelil - vystupovať.  V ruksaku sme mali plavky a uterák. Vystúpili sme, ale ruksak sme nechali v aute. Nedošlo nám, že teraz začína pravé dobrodružstvo,  a že sa konečne presúvame do Paradise Valley. 

Hneď na začiatku tejto túry sa k nám pripojil túlavý psík, ktorého náš guide celý čas krmil. Guide nám rozprával o prírode, kultúre a robil rôzne vtipy, aby nás po ceste zabavil. 3 staršie panie, ktoré s nami prišli, ostali blízko v dome u Berberov, ktorí im pripravili obed. Po ceste sa náš guide opýtal, kto prvý skočí do vody, keď dorazíme na miesto. Marcel vykríkol : "ME, I will", a tak aj bolo. Po cca. 40 minútach chôdze po krásnej prírode Atlaského pohoria sme dorazili na miesto kde tiekla voda- rieka Tamraght - mini kaňon. Ešteže sme si ráno obliekli plavky, a tým pádom sa môžeme ísť kúpať, aj napriek tomu, že ruksaky ostali v mikrobuse. 

Výška skál lemujúcich rieku bola rôzna. Marcela guide zavolal na skalu vysokú asi 5 metrov a už sme ho všetci povzbudzovali, aby skočil. Marcel s pomocou fan clubu skočil. Bolo to odvážne, keďže kaňon nebol až taký široký. Okrem neho skočil už iba jeden človek. Do vody som po dlhšom seba presviedčaní vliezla aj ja. Bola hrozne studená, v decembri mohla mať okolo 18 stupňov. Bolo to príjemné schladenie v nádhernom prostredí. Cestu naspäť sme absolvovali mokrí, keďže uterák aj veci na prezlečenie ostali statočne v mikrobuse. Po ceste späť, sme sa ako inak, zastavili na čaj, servírovaný Berberom a s tradičným čajovým pečivom. Čaj bol veľmi chutný - s koreňom kobry a vraj prospešný pre chlapov (podporuje erekciu). Bolo veľmi príjemné piť pravý marocký čaj v tejto veselej skupinke ľudí a v takomto prostredí. Cena tejto aktivity bola 15 € na osobu a trvala cca. 6 hodín. 

Po návrate s Atlas Mountains sme mali pár hodín na objavovanie Agadiru, predtým ako nás čakala ďalšia aktivita - jazda na štvorkolkách. Guide nás ochotne zaviezol do Agadir Medina, čo je historická časť mesta, ktorá ponúka návštevníkom pohľad do tradičnej kultúry a architektúry. Sú tu úzke uličky, malebné námestia, farebné domčeky. Opäť sa tu odráža berberská kultúra a islam. Nachádzajú sa tu rôzne trhy s miestnymi výrobkami - keramika, textílie, šperky, koreniny. Všetko je tu drahé, neodporúčame tu nakupovať. Vstup do Mediny je tiež spoplatnený cca. 40 dirhamov = 4 € na osobu. Toto miesto určite odporúčame navštíviť. 

Po návšteve mediny, sme sa peši vybrali sme sa na miestnu pláž. Tu sme ocenili (hoci to bola krásna promenáda - Rue La Plage), že sme radi, že bývame v Tamraghte - bolo to tu príliš turistické. Miestni nám odporučili jednu z reštaurácii - dobrú a lacnú. Jej názov si nepamätáme, ale nachádza sa priamo na promenáde a má modré stoličky a slnečníky. Naozaj nám tu jedlo chutilo. Opäť to tu bolo príjemne živé a energické. Vedľa nás pri stole hral miestny muzikant, miestnu hudbu. Po naobedovaní sa, sme sa ponáhľali k hotelu, kde nás mali vyzdvihnúť na ďalšiu aktivitu. 

Guide nás vyzdvihol spolu s ďalšou účastníčkou zájazdu - britkou. Po krátkej jazde sme prišli ku garáži so štvorkolami. Nasadili sme si obrovské prilby a po krátkych inštrukciách sme naštartovali naše tátoše, mašiny a vydali sme sa na najlepšiu aktivitu v Agadire. Tento adrenalínový zážitok si môžeš rezervovať TU!

Večer sme sa stretli s Yasinom (kamošom, ktorého sme stretli prvý deň) a nasmerovali si to na hrad Oufella, pod ktorým sa rozpína obrovský nápis - Aláh, Národ, Kráľ. Môžete ísť naň 3 spôsobmi -  pešo (cca. 1 hodina do kopca), lanovkou (95 MAD = 9 € - obojsmerný lístok) alebo autobusom (10 MAD = 1 € - jednosmerná cesta).  Cesta hore, bola opäť zábavná, keďže miestni si nahlas púšťali hudbu a spievali si. Hrad bol krásne nasvietený, bolo tu obrovské kamenné námestie a ťava a oslík. Dávajte si pozor, miestni obchodníci Vám ponúknu, že sa môžete na ťave odfotiť zadarmo, avšak samozrejme, nie je to zadarmo a nedovolia Vám zostúpiť, kým nezaplatíte. Z hradu je výhľad na celé mesto a nádherné pobrežie. Vstup na hrad je zdarma ! 

Po výstupe na hrad sme zašli opäť do turistickej časti (tam kde sme boli už počas dňa) a sadli sme si na pivo. Tu pivo servírujú, avšak je drahšie. Sedeli sme v - Restaurant Le Nil Bleu. Je tu viac podobne ladených podnikov, čiže si môžete vybrať, akýkoľvek sa Vám zapáči.  

Tak a tu sa nám stala najčudnejšia vec za celý výlet. Yasinovi sme oznámili, že už by sme chceli ísť domov. Vybrali sme sa smerom k hlavnej ceste. Tu stál policajt. Yasin k nemu pristúpil, niečo mu po arabsky vysvetľoval, ukazoval na nás a v tom sa policajt postavil do stredu cesty zastavil taxikára, niečo mu povedal a následne zavolal nás a Yasin nám povedal: tento policajt je tu pre Vás = turistov, povedal taxikárovi, že Vás MUSÍ zobrať, vyskúšam Vám zjednať cenu. Bol to naozaj čudný pocit, že sme spôsobili "takýto hurhaj" , len preto, že sme chceli ísť domov. Taxikárom sme zaplatili cca. 75 MAD, čo je 7 € a stále v šoku sme sa vybrali na ubytovanie. Takto vyzeral náš posledný večer v Agadire. 

Na ďalší deň nám Yasin sľúbil, že nás vezme na NAOZAJSTNÉ Africké trhy, a nie tie čo sme videli. Stretli sme sa a smerovali do Souk de mardi. Bolo to tu šialené. Neskutočne veľa áut, neskutočne veľa ľudí. Všade, všade boli stánky. Všetci sa prekrikovali, autá trúbili, pouliční žobráci a predavači nás zastavovali, volali nás k svojim obchodíkom, no skrátka obrovský neriadený chaos !  Yasin nás zaviedol do jednej z reštaurácii, kde sme mali pitie a kopcovitý tanier rýb za 3 €. Ďalej sme išli do rôznych úzkych uličiek, do ktorých sa vchádzalo z ulice a mali ste pocit, že sa do nich môže vojsť maximálne 1 obchodík, och ako sme sa mýlili. Po prejdení krátkej chodby sme sa ocitli v INOM SVETE - Zrazu sa tu zjavili desiatky obchodov ! predávali tu oblečenie, hodinky, telefóny, ryžu ...všetko ! My sme si tu kúpili eukalyptus v podobe kryštálikov, určených na ľahšie dýchanie, koreniny, šaty a marockú nutellu.   

Tak a teraz sme už zažili všetko ! Ďakujeme Agadir, môže sa ísť domov ! 

Yasin má ešte nejaký program a my sa ešte rozhodneme prejsť po meste. Ja si ešte od miestnej dávam urobiť tetovanie henou. Je to krásne tetovanie, rôzne vzory + moje meno. Cena je 10 € za čo nás Yasin neskôr dosť vysmeje a vraví, že sme jej mali dať maximálne 3 €, alebo si kúpiť set, kde sú šablóny za 1 € a potetovať sa doma. Nuž, nevadí aspoň som si dala tetovanie prírodnou henou ! HNEDOU ! Ak chcete henu, jedine hnedú ! Iné farby sú škodlivé chemikálie.  

Na letisko chceme ísť autobusom. Miestni nás informujú, že je to veľmi ďaleko, že v takomto čase sú na ceste zápchy a hrozí nám, že ostaneme niekde visieť. Nechceme riskovať zmeškanie lietadla, zastavujeme taxík. Taxikár nás informuje, že nás zoberie za 200 MAD = 20 €. Toľko už nemáme. Tento taxikár odchádza. Stopneme ďalšieho, ten nás naveľa naveľa vezme za 100 MAD = 10 €. Neklamem, naozaj už máme len toľko. Keď dorazíme na letisko, šofér nás nechce pustiť z auta, vraj mu dávame málo peňazí, že mu to pokryje len náklady na benzín. Opakujeme, že sme mali dohodu. Šofér si vypýta naše okuliare, ktoré mu teda nakoniec dáme, lebo už nám naozaj treba ísť. Prichádzame na letisko, kde prebieha striktná kontrola a letenku musíte mať VYTLAČENÚ !